24 hodín na ulici

15.9.20119. Čakám kedy zavolá. Som ochotná ísť po neho do Bratislavy, po skončení komunitného stretnutia. No on nevolá. Došlo mi, že tam nešiel. Toto automaticky znamená, že ho z liečenia vyhadzujú. Opäť. Tretí krát za posledné dva roky. 3 z 3 liečení - všetky nedokončené. To už je zlé. Naozaj zlé. Bol to bod, ktorý vo mne niečo zlomil. 

Zavolal pred obedom. Zdvihnem a on mi povie, že "Ahoj, mám "prúser"!". Že prišiel o celý svoj kufor so všetkým svojím oblečením. Snažila som sa mu vysvetliť, že "prúser" nie je to, že prišiel o veci, ale to PREČO prišiel o veci. Prosíkal sa, vypisoval mi a volal, nech môže ku nám prísť.

PRVÝ krát som povedala NIE!

Dostal na výber. Doma sme sa dohodli, že mu pomôžeme, ak bude súhlasiť s nástupom do resocializačného strediska. Odmietol. Vraj radšej skape na ulici.

Je večer. 24 hodín odkedy opustil brány liečebne. Volá opäť a znova sa doprosuje. Opäť sľubuje, čo už toľko krát predtým. "Budem poslúchať, už sa to nestane, prosím zoberte ma!"

Nemohla som! A on nechcel pripustiť, že len dlhodobé liečenie ho opäť dokáže naštartovať! Že potrebuje opäť nájsť seba. Už dlho nebol tým, čím bol keď bol čistý fyzicky aj mysľou.

Najťažšie rozhodnutie v mojom živote a ja odvtedy len plačem a snažím sa aspoň pred dcérkou skryť ten pocit zúfalstva a neopísateľného strachu.