48 hodín po návrate

Prvý deň po návrate. 

Muž a ja sme vstali skoro. Chystali sme sa do práce. Kúpeľňa, obliekanie sa, ja chystám desiatu pre princeznú a raňajky. Môj ranný rituál. Pusa od muža a budíček mojej Bublinky už zvoní. Schádza zo schodov. Dokrčené líce, jemný úsmev. Pusa na dobré ráno.

Kým Bublinka raňajkuje, vstal aj môj brat. Až teraz ho vidím jasno. Večer, pri jeho návrate, bola tma. Dobitý. Spuchnutá hlava, modriny po celom tele. Zbitý policajtom. Predsa, "Pomáhať a chrániť!", je ich heslo.

Brat bol kvôli krádeži odsúdený v super rýchlom konaní. Štyri dni v predbežnej vyšetrovacej väzbe. Súd a verdikt. Podmienka za malú krádež, dvanásť mesiacov. Dostal svoj trest. Čo však neuznávam, je brutalita našich policajtov. Máme súdy, ktoré potrestajú vinného! Nie, nikoho nechcem brániť. Ale férovosť je pre mňa nesmierne dôležitá.

Po zobudení mi kladie otázku, čo by mal dnes spraviť. V domácnosti. Jediné čo dostal za úlohu, je dať do poriadku svoje veci, izbu kde spí.

Odchádzam do práce, naša princezná vyráža do školy na bicykli. Ešte ju cestou stretnem. Jeden úsmev na rozlúčku. Začína deň kedy sa prejaví, čo bude ďalej. Deň v práci prebehol úspešne. Dokončila som potrebné štatistiky, odovzdala výkazy za obdobie našej prebiehajúcej kampane a pomaly sa schyľovalo ku koncu pracovnej doby. Doma bol pokoj.

Odchádzam z kancelárie. S myšlienkou, aký bude rozhovor s mojim bratom.

Vchádzam do domu. Pozriem do izby, v ktorej spí. Upratané, dokonca aj zvyšok domu vyluxoval, umyl podlahu. Skriňa, ktorá sa rozpadala opravená. Zaujímavé.

Ešte sme sa nerozprávali. To až neskôr. S mužom ideme do obchodu. Je piatok a na víkend treba nakúpiť. Odtiaľ ku priateľom, Bublinka k nim išla s kamarátkou hneď po škole. Sme tam len chvíľu, nechcem sa zdržiavať.

Doma sa vybaľujú veci z nákupu a ja vstupujem do bratovej izby. Stojím, on leží. Resoc (nástup do resocializačného strediska) sa nekoná. Na konci dňa viem, že som s tým nemohla rátať. Opäť mi klamal. So slzami v očiach priznáva. Klamal, aby mohol byť s nami. V teple. 

Na ulici vydržal štyridsaťosem hodín, kým ho vzali za krádež. Nateraz pochopil. Prešla som do našej spálne. Vzala som testy na rôzne návykové látky. Mám ich doma vždy. Vraciam sa k nemu a pokladám ich pred neho. Vie čo má robiť. Bez výhovoriek navštívi toaletu s pohárikom na moč. Už tuším výsledky. Všetko negatívne. Jeho prísaha, že sa nenafetoval, kým bol na ulici, sa tentoraz potvrdila. Nateraz zvíťazil. Neviem dokedy mu ostane tento strach zo života bezdomovca ukotvený v pamäti.

Večer sa všetci odoberieme do svojich izieb. Niekto si ešte číta, iný už spí. Ja premýšľam. Neviem nad čím. Tých myšlienok toľko, že ich nestíham zaznamenávať. Spím.

Sobota ráno začína štandardne. Rituál, naplnenie pračiek. Upratovanie a varenie patria k tomuto dňu tiež. Brat si uvedomuje svoje chyby a izbu takmer vôbec neopúšťa. S dcérkou pečieme pizzu. Takú od babičky. Poobede si pozrieme rozprávku, na ktorú si spomenula počas pečenia. Milé. Neskôr sa hráme spoločenské hry.

Večer si s mužom sadneme k televízoru. Som unavená. Telo nie, skôr myseľ. Tento deň ubehol rýchlo aj keď nebol namáhavý. Noc som prespala bez jediného prebudenia. Konečne.