48 hodín na ulici

16.9.2019 mi ráno volal. Už nemal telefón, len SIM kartu. Vložil ju do požičaného telefónu.

Viem, že bol nervózny zo zúfalstva, presne tak ako ja som bola vynervovaná z toho svojho. Vyčítal mi, že ho vyhadzujeme, opúšťame teraz keď nefetuje, len sa RAZ ožral! Bolí ma to, no skúšam byť silná! Skúšam mu vysvetliť, že toto nie je pre jedno opitie sa. Je to pre viac ako 22 rokov sľubovania, už nebudem, už som aj ja unavený, už nechcem, už nevládzem, a potom nadávky, vyhrážky, krik agresivity, urážky. Je to preto, lebo len za posledné 4 mesiace si dostal 2 posledné šance a za vyše 22 rokov bolo posledných šancí viac než dosť!

Je to preto, že už nevládzeme a my sme už prešli všetkými možnosťami ako by sme ti vedeli pomôcť.

Je to preto, že potrebujem chrániť svoju rodinu.

Je to preto, že už nemôžem dopustiť niečo, čo vieš aj ty sám. Prestať už nevieš. Dospel si k bodu, kedy už potrebuješ nejakú závislosť, aby si vôbec existoval.

Je to preto, že aj my sme ľudia a aj my máme svoje hranice. Tak ako som ťa už dlho upozorňovala, lebo som to tak cítila, prekročilo to hranicu únosnosti. Nevládzem. Pretiekol pohár.

Ostala som opäť sklamaná, vyčerpaná a moje srdce sa teraz rozbilo. Musela som ti pustiť ruku.

Neverila som, že k tomu dôjde. Neverila som, že dovolíš, aby to zašlo takto ďaleko.

Už si nebol na telefóne, no hneď som ti písala, že mi zavolaj nejak cez deň a dohodneme sa na tom resoce - no ty si nevolal.

Je večer, 22:00 a ja stále sledujem mobil, či sa neozveš. Sú 2:00 hodiny ráno a ten telefón stále nezvoní, nepípa.

Kde si?