Drogové peklo

Zostali mi oči pre plač. Nezaujíma ma už nič. Škola pre mňa prestala mať význam a moji kamaráti tiež. Hanbila som sa. Hanbila som sa tak, že som ani svoje meno nechcela prezradiť. Aj napriek tomu, všetci vedeli kto som. Všetci vedeli, že som sestra toho feťáka. 

Školské výsledky sa začali meniť. K horšiemu. Nie preto, že by som na to nemala, ale preto, že som sa nemohla sústrediť na nič. Celé dni boli len o drogách a hádkach. 

Plakala som nesmierne veľa. Kričala som. Modlila som sa. Dúfala a kľačala mysliac si, že ho to prejde.

Neprešlo.

Moji rodičia sa cez niekoho dopracovali ku komunite, ktorá zabezpečovala liečebné pobyty v zahraničí. Celá bola založená na základoch viery a duchovnej sile jednej osoby. Spojili sa s človekom, ktorý to tu celé držal po kope, “tu” myslím na Slovensku. 

Rodičia sa začali zúčastňovať na stretnutiach s inými rodičmi. Uvedomili si, že je mnoho iných, čo si prešli, prechádzajú, rovnakými cestami a všade je to až strašidelne podobné.

Depresie, uzavretie sa, plač, krádež, ponocovanie bohvie kde, vyhrážanie sa. Dokola rovnaké u každého, s narkomanom v rodine.

Jedného dňa, sa nevrátil domov.

Neozval sa. Mama bola zúfalá. Plakala celú noc. Strážila dvere a neustále sledovala ulicu či sa neobjaví. Bola vyčerpaná, unavená a zúfalá. Trhalo mi to srdce. Bola som na brata nahnevaná. Myslela som si, že ho nenávidím. Nikdy som ho však nedokázala nenávidieť. Nikdy. Mohla som sa hnevať akokoľvek, nenávisť som cítiť nedokázala.

Bola sobota. Poobede približne 15:00 hod. Zrazu prišiel. Ruka v sadre. Vraj ho zmlátili. 

Opakovalo sa to. Nechodil domov a my sme sedeli zúfalo čakajúc, v akom stave príde. Bude agresívny, žije ešte? Bože nech ho nikto nezabije, hovorili sme si. 

Raz v sobotu zazvonil telefón. Pohotovosť Bratislava. Môj brat bol podrezaný, ale žije. Strieľali po ňom a nakoniec mu podrezali hrdlo. Nie hlboko, takže prežil. Ruka zranená, hrdlo prelepené. On celý vyčerpaný a špinavý. 

Vtedy si možno tak trocha s jasnejšou mysľou pripustil, že má problém. Veľký.

Pristúpil k návštevám komunity. No na to, aby mohol aspoň ako tak fungovať potreboval aspoň minimálnu dávku heroinu. Mama mu ju platila. Spravila chybu? Asi áno, ale podarilo sa ho dostať do komunity a odtiaľ čoskoro do Cieľa. Medzitým, a to ani pán Boh nevie, ako sa mu podarilo zmaturovať na samé dvojky (vždy mal vysoké IQ). Rodičia ho odviezli na prijatie do komunity. Mesiace sme ho nevideli a mne začal opäť život s pocitom slobody.