Priznanie

Priznanie. Vo výkladovom slovníku sa toto slovo opisuje pomocou dvoch významov. Jeden právnický a druhý finančný. Oba predpokladajú, že sa priznáva vinný. Osobne si nemyslím, že to tak musí byť!

Pred pár dňami som si sadla a napísala jeden z týchto krátkych denníkov. Snažila som sa poskladať svoje myšlienky do slov, ktoré budú mať zmysel pre mňa a pre každého, kto si ich bude čítať. Nie je to ľahké. Nie, keď máš pocit, že sa ľavá hemisféra tvojho mozgu snaží predbehnúť tú pravú a naopak. Tlak na srdci. Pulz si meriam aj v noci. Priemer? 109 úderov za minútu. Chaos v hlave, v tele aj na duši. 

Bol to jeden z tých dní, kedy som o ňom ešte nič nevedela. Kde je môj brat a čo robí. Bol to deň, kedy som sa cítila neúnosne sama. 

Každé ráno sa budím, pripravujem dcérku do školy a seba do práce. Dám si svoju kávu. Muž ide prvý. Pusa no rozlúčku a ideme si svojou cestou. Všetci. Ja, muž, dcérka. Poobede sa vidíme. Opäť pusa na uvítanie. Nežný úsmev na perách. Sladké objatie od mojej princeznej, hovorme jej Bublinka. Toto všetko mám a ešte viac. Aj napriek tomu som sama. Sama so svojimi pocitmi, myšlienkami. 

V ten deň som však prvý krát pocítila nutkanie. Nutkanie podeliť sa s niekým o svoj príbeh. Možno to znie smiešne, veď vám ho sem píšem. Anonymita.

Anonymný život je do určitej miery vyslobodenie z pút, ktoré máme každý na svojich rukách. Chráni nás. Každý túži po úplnej slobode. Podaktorí ho hľadajú v temných úskaliach tejto doby. Iní sú si vedomí toho, že keď sa spustia po tej šialenej dráhe, niet cesty späť.

Ja túžim po inej slobode. Po slobode priznania.

Hľadala som spôsob. Uvažovala som nad možnosťami. Komu a ako sa priznať?

Som priznanie, ktoré čaká na vypočutie. Brian Warner 

Za svoj doterajší život som stretla mnoho ľudí. Možno aj vďaka mojej práci. S niektorými som vo vzťahu blízkom, s inými pomenej. Ale aj ten najbližší z nich nepozná moje myšlienky. Je ľahké vysloviť akékoľvek slová, keď aspoň trocha vieš, čo chce ten druhý počuť.

Ja som však hľadala niekoho. Niekoho, komu by som nemusela povedať nič, čo by bolo okresané o tie najintímnejšie pocity. Povedať niekomu s akými myšlienkami vstávam a čo je to, na čo myslím, keď si líham.

Môj muž je veľký romantik. Citlivá duša, ktorá sa prejaví len v mojej prítomnosti. Iní si o ňom myslia kadečo. Často vysloví slová neuvážene. Podaktorí sa možno aj urazia, no tí čo ho poznajú, chápu jeho humor. Stará sa o nás. Ľúbi nás. V domácnosti pomáha a s dcérkou tiež. Odmalička sa zapájal do jej výchovy a starostlivosti o ňu. Dodnes je mi veľkou oporou. No nedokážem sa s ním podeliť o tieto riadky. Nie preto, že nechcem, skôr preto, lebo by mu možno ublížili. Možno by ho bolelo keby vedel, že nedokážem pustiť ruku svojho brata. Ale aj keď sa hnevá, je tu pri mne. Objíme ma keď plačem. Pomôže keď som chorá. Ľúbi ma. Viem to. Cítim to. Sme priatelia, manželia a rodičia.

Bolo to už dávnejšie, no trvalo to dlho. Sme v kontakte, no už to nie je také ako bolo. Každý má svoj svet. Svoje starosti, rodinu. No niekde tuším, že je to ona. Tá osoba. Ten niekto, komu sa môžem priznať.

Píšem jej prvé slová. Viem, že si ich čoskoro prečíta a aj napriek tej dlhej dobe viem, že mi povie áno. Chcem, aby si čítala všetky tieto intímne riadky, moje príbehy, ktoré poznáš. No tieto slová sú možno inak napísané ako slová, ktoré sme si hovorili toľko krát. To ako nám kto ublížil, aké sme to mali doma ťažké a akoby sme chceli byť šťastné.

Priznávam sa.
Úryvkami z mojej duše.

Obrovská úľava. Konečne!

Pred rokmi sme spolu trávili kopu času. Sedávali sme pri poháriku vínka či káve a debatovali sme dlho do nočných hodín. Bol sme rovnaké. Hľadali sme svoje životy, zmysel a cieľ nášho života. Obe sme ich našli v rodinách. Obe sme sa našli v rolách matiek a manželiek. 

Vedela o mojom bratovi. Všetci to vedeli. Všetci o ňom hovorili. Všetci sa ma pýtali na neho. Všetci sa zaujímali o neho. Nikto sa nepýtal na mňa. To bolo. Dnes je to inak. Svet sa točí okolo môjho brata, no už sa pýtajú aj na mňa. Moji priatelia, môj manžel, moja dcérka, moji známi. Vybudovala som si nové vzťahy, ktoré v mladosti boli, no časom ochabli. Sú mi blízky. No nikto z nich netuší, kto som. Kto je vo mne. Iba moja klávesnica a teraz už aj kamarátka. 

Ďakujem ti, že si si ma prečítala.