Posledná kvapka

Pár dní som sa nemohla venovať týmto riadkom. Myšlienky však pracovali aj naďalej.

Posledné dva týždne sa mi duša mierne upokojila. Predstavila som si život bez problémov. Existuje? Môže existovať? Zdá sa to ako sen. Ako rozprávka. Fatamorgána.

Niekedy sa ráno prebudím a mám pocit, akoby sa v mojom živote nič zlé nestalo. Akoby som poznala len radostné rána a láskyplné večere. Akoby to zlo, ktoré nás oplantáva už množstvo rokov, nebolo. Ten pocit je krásny, príjemný a oslobodzujúci. Až kým...

Nezíjdem z izby na prízemie. Nič zlé sa nedeje. Všetko sa javí ako by bolo v najlepšom poriadku, ale moja myseľ sa preberie a moje racionálne zmýšľanie mi pripomenie, že som toho zažila naozaj veľa. Tiché ráno. Navštívim kúpeľňu a vrhnem sa na svoj rituál. Toto je ten čas, ktorý je len môj. Kúsok z každého dňa. Tu si svoje sny opäť preberiem, svoje myšlienky skúšam uceliť.

Zadívam sa na jeden roh na dvore a spomeniem si na udalosť z minulosti. Hľadím na ďalší kúsok dvora a opäť sa mi vynorí niečo, niečo zlé. V hlave. Niekedy je to strach, no inokedy radosť zo spomienok. Boli aj pekné chvíle. Teraz sú tiež. No niekde vnútri sa naskytá otázka. Dokedy?

Preberám si slová, ktoré som si s bratom povedala. "Naozaj potrebuješ mať podmienku na to, aby si sa na chvíľu zastavil a žil život skutočne? Bez zahmlenej mysle?" "Asi áno. Neviem." Posledná kvapka je vždy tá. Tá obmedzujúca, ktorá mu pripomenie, že jeho sloboda visí na vlásku. Jeden prešľap a príde o ňu. Spomínam si z predošlých skúseností, že to vždy zabralo. Na určitý čas. Kým nad ním visel tento meč. Toto je to, čo ma upokojuje. Podmienka. Možno je to teraz tá posledná kvapka, ktorú jeho život potreboval. Možno teraz to bude iné.

Som naivná? Možno. Slovo možno je pre mňa útechou. Predsa, nikdy dopredu nevieme čo nám život prinesie. Môžme plánovať, dúfať, modliť sa. Môžeme predpokladať a nejakými štatistikami sa dopracovať k forecastu, ale nikdy nemôžeme vedieť s určitosťou, čo bude. Preto je tu to možno. To blažené možno s kvapkou nádeje.