Prvé slová

Je 16:56 a mne zvoní telefón, na ktorom sa zjaví meno môjho brata. Prvá myšlienka je, že žije! Tá druhá bola desivejšia. Zmes nervov a zdesenia. Čo sa dozviem, keď ten hovor prijmem?! 

Možno si poviete, že má príbeh šťastný koniec. Možno si myslíte, že sa mi uľavilo keď viem, že žije. 

Zbohom ti prajem brat môj, čo si ma ako dieťa bránil. 
Zbohom ti prajem brat môj, ktorý si tak dávno žiaril.
Zbohom ti prajem brat môj, nech sa ti duša uzdraví.
Zbohom ti prajem brat môj, nech ťa šťastie objaví. 

Vraví sa, že telo je len schránka, ktorá uschováva našu dušu. Že duša je tá čo putuje ďalej. Ale čo s životom zničenou schránkou a skúškami ranenou dušou?!
Verím v príbehy so šťastným koncom a rada čítam o zázrakoch, no lotériu bytia som ani napriek tomu nevyhrala.  

Prišiel. O 22:18 vstúpil na dvor, ktorý bol tmavý. Je neskoro. Do tváre mu jasne nevidím, ale je cítiť, že je unavený. Zlomený. Prehodili sme pár slov. Kde si bol? Čo si robil? Prečo si sa neozval?

Cela predbežného zadržania. Prišla odpoveď. Viac slov nebolo potrebných. Nie teraz. Teplá sprcha. Teplá posteľ. Jedlo.

To je to, čo nateraz dostal. To, čo mu vždy viem poskytnúť.

Až kým...