Štvrtá noc na ulici

Dnes je už 18.9.2019, streda. A môj brat je už štvrtú noc na ulici.

Telefón sledujem rovnako často ako prvý deň. Možno viac, odkedy viem, že kradol v Bratislave. Myslím na neho každú minútu dňa. Modlím sa za neho. Modlím sa, aby mi odpustil, tak ako ja som mu odpustila už toľkokrát. 

V hlave mám úplný chaos. Myšlienka, že pravdepodobne začal fetovať opäť a tentoraz kvôli mne, mňa ubíja. No zároveň dúfam, že ak aj začal fetovať kvôli mne, tak je to tentoraz iné. Pretože fetuje nie pre radosť a ten pocit veľkolepej oslavy heroinu, ale kvôli niekomu inému - možno sa mu takto heroin zhnusí viac, než kedykoľvek predtým.

Vravím si, že ak aj fetuje a je to kvôli mne, snáď pocíti odpor. 

Viem, že sa na mňa hnevá, viem, že ma teraz veľmi nenávidí.

Viem, že to nie je on. Jeho osobnosť sa opäť zmenila. Už nie je tým bratom, ktorým bol ešte pred pár rokmi. Už sa ma neopýta: "Ako sa máš? Ako sa má moje krstňa? Čo otec? Je zdravý? Darí sa vám v práci?" Už mi nepraje dobré ráno v správe. Už nevolá len tak. Volá len keď potrebuje peniaze, strechu nad hlavou alebo jedlo. 

Čakám, že sa mi ozve môj brat. Nie ten závislý brat, ale ten slobodný. 

Jedno viem a to to, že kedykoľvek prídeš za mnou a povieš mi, že ťa to mrzí a chceš pomoc dostať sa z toho, budem tu. Čakám aj teraz. Čakám, že sa mi ozve môj brat. Nie ten závislý, ale ten slobodný brat. Ten čo sa zasmeje, prijíma svoje chyby s pokorou a otvára sa svojej rodine a blízkym.