Tretia noc na ulici

Tvoje slová mi utkveli v ušiach. Zúfalo si mi vyčítal, že ťa nútim byť na ulici, kradnúť a fetovať, pretože inak neprežiješ na ulici.

Bolí to. Veľmi to bolí.

Naozaj som sa snažila vysvetliť ti, že už neviem ako ďalej a že potrebujem asi spraviť krok, ktorý počúvam už roky. Musíš padnúť na úplné dno, aby si pochopil, o čo všetko prichádzaš.

Od včerajšieho rána som o tebe nepočula, neviem čo robíš. Neviem či máš ešte SIM kartu, ale ak áno, spoj sa s nami. Choď, nájdi niekoho z NA (anonymní narkomani) a požiadaj ho nech mi môžeš zavolať. Príď aj stopom a ja ti pomôžem dostať sa na resoc. Píšem ti takéto správy, čo ak si náhodou zapneš číslo skrz niekoho cudzieho telefón? 

O bratovi viem len to, že je niekde v Bratislave. Ako som už v predošlej spovedi spomínala, vždy ho to tam ťahalo, vždy bol s tým mestom v silnom spojení.

Zúfalý pocit mi bráni premýšľať nad čímkoľvek, usmievať sa, rozprávať sa aj jesť.

Poobede mi pípne Messenger. Píše mi náš otec.
Boli tu policajti a hľadali ho pre krádež v Bratislave.

Bezmocnosť, je skutočne najbolestivejší stav ľudskej duše.

Premohol ma silný pocit výčitiek. Takýto pocit som nemala ani raz za tie dlhé roky.
Cestou domov plačem, jazdím opatrne, nech sa cestou niečo nestane. Plačem, vyčítam si, že už si sa asi nafetoval, pretože si zúfalý kvôli mne, že si musel kradnúť kvôli jedlu, pretože si zúfalý kvôli mne. Plačem, pretože cítim vinu. Plačem, pretože si predstavujem ako bezmocne sedíš niekde na ulici a plačeš pretože som ťa odmietla. Viem, že sme sa k tomuto rozhodnutiu nedostali za deň, nie kvôli jednému opitiu sa, nie kvôli jednej chybe. Aj napriek tomu plačem.

Pochop, že je to na mňa veľa.

Otec mi povedal. "Upokoj sa, keby veľmi chcel ísť do resocializačného centra, príde aj stopom."

Viem, že má pravdu, pretože predtým nie raz prišiel stopom.
No bolí to.