ZÚFALÉ ROKY

16.9.2019 mi ráno volal. Už nemal telefón, len SIM kartu. Vložil ju do požičaného telefónu.

15.9.20119. Čakám kedy zavolá. Som ochotná ísť po neho do Bratislavy, po skončení komunitného stretnutia. No on nevolá. Došlo mi, že tam nešiel. Toto automaticky znamená, že ho z liečenia vyhadzujú. Opäť. Tretí krát za posledné dva roky. 3 z 3 liečení - všetky nedokončené. To už je zlé. Naozaj zlé. Bol to bod, ktorý vo mne niečo zlomil.

Pred 10 týždňami nastúpil opäť na liečenie. Malo to ťažký začiatok, ale bol tam. Prvá vychádzka dopadla celkom v pohode.

V tom čase býval vždy s niekým. Kamarát, cudzí ľudia - spolubývajúci. No nikdy to neskončilo dobre. Vždy si buď vypil, lebo mali prípitok v práci, na byte alebo niekto oslavoval. Alebo si "pohúlil", veď to nie je nič strašné?!

Dovoľte, aby som vám tu zverejnila svedectvo našej nebohej mami.

Neviem nájsť správne slová, ktoré by naozaj opísali pocit, ktorý som prežívala, keď zrazu nebol doma. Milovala som ho rovnako silno ako predtým, ale posledné roky života to nebol môj brat, ktorého som potrebovala a poznala pred peklom.

Zostali mi oči pre plač. Nezaujíma ma už nič. Škola pre mňa prestala mať význam a moji kamaráti tiež. Hanbila som sa. Hanbila som sa tak, že som ani svoje meno nechcela prezradiť. Aj napriek tomu, všetci vedeli kto som. Všetci vedeli, že som sestra toho feťáka.

Ani neviem ako. Zrazu mi každý opakoval, že môj brat má problém. Jeho vtedajšia priateľka mi vravela, že mu dohovárala nespočetne krát - nepomohlo. Jeho priatelia mi vraveli, že je na tom veľmi zle. Že ja závislý! Narkoman.

Už sme neboli deti. No ani dospelí.

Zvláštne, že niektoré veci človek skutočne nedokáže ovplyvniť. Osudy.